Šťastie. Bolesť. Láska. Slzy. Vravíš, že to teba mrzí? Že ty si ten ublížený? Že to bola odplata. Moju bolesť porátaj! Kto doplatí na tie sľuby? Naivita bez konca, začiatok je v nedohľadne, nebol si súčasť môjho srdca, tvoril si celý jeho sval. Hádaš, ktorá vlastnosť padne za obeť v tej ťažkej hre? Dáva to veľa. Berie to viac. Máš priateľa. Vie ťa ovládať. Nebezpečné očarenie, zatieňujuc myšlienky, berie tvoju vlastnú vôľu. Pud silnejší ako my. Silnejší ako svet. Kde bol rozum? Kde je srdce? Nie, neverím. Tri mesiace zabúdania, celá večnosť spomínania. Nepriama úmera. Krutá, silná, nezničiteľná. Odsunutie mojich obáv. Vysvetlenie počínania, dôkaz lásky pochabý. Verila som. Odstrčila obavy. Neverím! Neverím! Neverím! Neverím! Rozdelili sme sa. Kde zmizla tá oddanosť? Do srdca sa vkradla noc. Sľúbil si, že nepríde. Že podržíš tvoje slnko kým nastane svitanie. Ale potom veľké NIE vytrhlo mi srdce z hrude. Vravíš, že to dobré bude. Že raz príde ku mne deň. K tebe prišiel. Slnko svieti. Na chodbe sa hrajú deti šťastia inou tvoreného. Neverím, že osvieti ma. Sľúbil si to. Neprišlo to. Klamal si mi. Vystrčiť ma von do zimy... Tá bolesť sa neodpúšťa. Neverím ti. Neverím ti. Neuverím nikdy viac.
29. dec 2010 o 15:36
Páči sa: 0x
Prečítané: 241x
Neverím
Nie, už ti neverím, neuverím nikdy viac! Pekným slovám, túžbe v očiach, dotykom trasúcich sa rúk... Narobia mi v hlave hluk.
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(2)